Hniezdočko priateľov
Stalo sa to v januári minulého roka, keď sa Sára prechádzala po parku. Pred ňu spadlo, s veľkým otrasom, hniezdo s troma vtáčatkami. Sára si ich bez rozmyslu zobrala k sebe. Chcela ich trosku ohriať, avšak bol tu jeden háčik a to jej mama. Nebolo to po prvýkrát, čo jej niečo nedovolila. Sára bola z toho smutná, ale spomenula si, ako jej mama hovorila: „Mami, pamätáš sa, ako si ma učila, že sa mám pokúšať pomáhať iným?“ Keď mama nič nepovedala, pokračovala. „Teraz to môžem vyskúšať, a ty mi v tom brániš. Chcem sa postarať o tieto vtáčiky letáčiky, pretože aj oni potrebujú moju pomoc.“ V tej dobe chodila Sára na základnú školu a čakali ju skúšky na strednú školu. Jej mame nebolo všetko jedno. No teraz si uvedomila, že Sára má pravdu. Nakoniec povolila. Nebolo viac povedať a tri vtáčatká sa rozštebotali. Toľko smiechu, čo bolo odvtedy, nebolo doma odkedy sa Sára pamätala. Boli stále spolu a keď sa blížil deň D, skúšky, bola pripravená. Mama a vtáčatká jej boli oporou. Sára mala plnú hlavu vzorcov a všetkého, čo sa naučila. Deň D prišiel a Sára mala hlavu v smútku, mala veľké obavy. Prišiel test, prišli príklady, Sára preskákala všetky príklady bez povšimnutia. Keď vyšla zo školy, mala úsmev na perách. Mama ju nespoznala, nie že by nevedela ako Sára vyzerá, to nie, lenže všetky decká, čo boli na skúškach, odchádzali nešťastné. Sára bola výnimkou. Bola usmiata. Na druhý deň išla do školy.
Len čo prišla do triedy, všetci sa jej pýtali, čo sa stalo a ako bolo. Tak im to celé rozpovedala. Prišla učiteľka, povedala, že idú písať sloh o zimných prázdninách. Všetci, až na Sáru, začali horekovať, že to nie je možné, že to nechcú a tak ďalej. No keď sa pani učiteľka pozrela na Sáru, tá jej povedala: „Ľahšiu tému ste už ani dať nemohli, pani profesorka!“ A už aj písala. Nepoužila ani koncept, stačilo jej na to zopár minút a už ho mala napísaný. Odovzdala ho medzi prvými. Učiteľka sa na ňu usmiala a povedala: „Som rada, že ta mám v tejto triede!“
Doma na Sáru čakalo nepríjemné prekvapenie. Jej prázdninoví kamaráti boli mŕtvi. Nemohla tomu uveriť. Bola z toho načisto vykoľajená. Na druhý deň, keď prišla do školy, čakala tam na ňu jednotka zo slohu. Sáru to však nezaujímalo, hoci v živote nedostala jednotku zo slohu, bola smutná. Pani učiteľka ju poprosila, aby prečítala svoj sloh pred triedou. Sára poslúchla, avšak keď začala čítať sloh o svojich maličkých priateľoch, už sa jej až taký úžasný nezdal. Videla v ňom len papier, na ktorom bolo napísané, čo zažila s vtáčatkami. Začala čítať, no sloh ani nevidela, čítala svoje myšlienky a spomienky: „Moje prázdniny sa začali celkom netradičné. Určíte ste každý z vás zažili, že vás nič nebaví. Bola som toho svedkom aj ja. Z nudy som sa prechádzala po parku a zrazu mi k nohám spadlo hniezdo s vtáčatkami. Odvtedy sme boli ako nerozlučná štvorka. Boli sme stále spolu, boli mi oporou a...“ Nikto nedýchal, keď to takto hovorila. Po krátkej prestávke pokračovala: „Zomreli mi priatelia, ktorí mi ukázali ako sa tešiť zo života. Chýbajú mi.“ Na to vyšla z triedy. Prišla domov a vystrojila svojim maličkým priateľom ten najkrajší pohreb, aký dokázala.
Takto sa skončil príbeh o Sáre a jej malých kamarátoch.
Home 
