Na stole ležala zápalková krabička so zápalkami. Niekto ju vzal, otvoril a vložil do nej ešte jednu zápalku.
,,Ty si bola vonku,“ obstúpili ju všetky. ,,Porozprávaj, ako tam je. Čo tam je a ako sa tam žije?“ Naliehali všetky. ,,Je tam úžasne,“ začala zápalka svoje rozprávanie. ,,Je tam priestor všade, kam dovidíte. Ležala som na stole a videla som veľkých sklenených bohov. Týčili sa takmer do neba, na ktorom svietili veľké žiariace kruhy. Ich svetlo ste videli, keď bola krabička otvorená. Tí sklenení bohovia slúžia ešte väčším, ktorí by bez nich nemohli existovať, ale tí sa už nepohybujú na stole, ale na dolnej rovine, ktorá je rovná a biela, ako dno našej krabičky. Ale omnoho väčšia.“
Zápalka rozprávala ešte dlhú dobu o tom, čo videla, keď samotná ležala na obruse na kraji stola. Bolo toho veľa a začalo to byť veľmi zložité. Väčšine zápaliek sa už nechcelo počúvať a tak vyhlásili: ,,Načo nám to je? My žijeme tu. A vôbec. Vymyslieť si môžeš všeličo.“ Ale niektoré sa spytovali ďalej. ,,Ako veľké, aké svetlo, ako vyzerali...?“ Otázok nebolo konca-kraja. Skupinka okolo rozprávajúcej zápalky si ju zvolila za vodcu a vytvorili si vlastnú skupinu. Modlili sa k veľkým bohom, aby ich vytiahli von. Tlačili sa na vrch krabičky a ostatné im nadávali.
,,Prečo sa vám to nepáči, keď neveríte, že existuje vonku to, čo mi tvrdíme?“, bránila sa skupinka. ,,To, že vy veríte, vám ešte nedáva právo byť hore!“ hašterili sa ostatné. A tak v krabičke zavládli hádky a spory a bolo v nej odrazu málo miesta. Nakoniec niektorá zápalka z veriacej skupiny stanovila pravidlo, že by bolo dobre, keby sa veriace obrátili naopak, aby mali hlavičku na opačnej strane. Veď bohovia, keď otvoria krabičku musia hneď na prvý pohľad spoznať, kto je kto. Stala sa tak vodcom a pôvodnú zápalku už nikto nebral vážne. Zápalky, ktoré tvrdili, že je to nemožné, boli vylúčené z radov skupiny a zatlačené na dno krabičky. Až pod neveriace. Ale márne sa snažili zápalky obrátiť. ,,V krabičke je málo miesta, kvôli neveriacim, ktoré sa nechcú obrátiť. Predsa, ak by sme sa obracali všetky naraz, muselo by sa to podariť,“ vyhlásila nová vedúca. Tak sa tlačenica stala ešte neznesiteľnejšou.
Odrazu malý chlapec otvoril krabičku. Dva prsty vyzerajúce, ako obrovské mäkké zápalky, vybrali jednu zápalku. ,,To sú anjeli,“ pomyslela si zápalka, ,,vyzerajú skoro ako ja.“ Chlapec škrtol zápalku, ktorá vzbĺkla a priložil ju k ostatným v krabičke. Všetky zápalky zhoreli. Krabička sa stala smutnou ohorenou hrobkou v koši na odpadky.
,,Hm,“ povedal chlapec a s úsmevom odkráčal do obrovskej diaľky, kam žiadna zápalka nedovidí....
Túto rozprávku mi venoval môj tatko, keď som mala 9 rokov. Chcem, aby si si ju prečítala a napísala svoj názor.
Home 
