Skvelá rodina
Bol raz jeden muž, ktorý bol najšťastnejší, keď mal okolo seba ľudí a nepovažoval sa im na príťaž. Tento muž sa volal Adam, mal veľmi veľké srdce. Býval v malej dedinke, ktorú sa pokúšal zmeniť.
Raz, v minulosti, nemal dobrý deň a ani sa dobre neskončil. Stalo sa:
Adam sa prechádzal po parku, keď tu na neho vyskočil pes a kusol ho. Previezli ho do nemocnice, kde mu lekár povedal, že mal šťastie. Po niekoľkých preležaných dňoch vyšiel Adam von.
Vlastnil malú materskú škôlku pre postihnuté deti. Niektoré boli mentálne postihnuté, niektoré pohybovo, niektoré mali dokonca dislexiu, presne tak ako on. Žil s ňou odmalička. V živote mu to vôbec nepomohlo.
Ako tak išiel z tej nemocnice a samozrejme do práce, stretol jedno dievča. Malo asi päť rokov a dlhé čierne vlasy. Adamovi sa hneď zdalo čudné, prečo je to dievča samé vonku, tak ju zastavil. Dozvedel sa, že sa volá Henrieta a že jej rodičia zomreli. Všetko o tom, ako nemôže ísť do škôlky, pretože má dislexiu a pod. Adam hneď vedel ako jej pomôcť.
Zobral Henrietu so sebou do škôlky, kde ju všetkým predstavil. Všetci sa jej vypytovali na všelijaké otázky, len jeden chlapec na vozíčku sedel v kúte a nič nehovoril. Henriete sa to zdalo čudné, ale poznala také deti, ktorým sa nechce rozprávať, veď v domove boli také.
Keď Adam videl ako Henrieta pristupuje k chlapcovi, bol veľmi zvedavý ako sa to vyvini. Henrieta akosi hneď vedela, čo musí urobiť. Začala sa s tým chlapcom rozprávať: „Ahoj, ja som Henrieta. A ty sa voláš ako?“ po dlhej odmlke sa dozvedela, že sa volá Andrej. Že nemá rád, keď je okolo neho veľa ľudí. Povedal jej aj to, že má rád hudbu, aj to ako hrával na klavíri. Henrieta sa s ním dlho, predlho rozprávala, keď tu jej položil Adam ruku na plece a povedal, že tu môže ostať ako dlho bude chcieť. Skôr ako mohla Henrieta niečo povedať, Andrej začal jasať. Všetkých to prekvapilo. Vstal z vozíčka a jasal o stošesť. Adam sa začal smiať a s ním aj celá škôlka, pridal sa aj Andrej. Všetci boli takí radi, že sa konečne s nimi smeje, že aj zabudli ísť domov. Po pol šiestej prišli pre nich rodičia, no oni nechceli ísť domov, pretože Andrej jačal, jasal o stošesť. Napokon Adam povedal, že je už načase prestať a tak poslúchli.
Rodičia si svoje ratolesti odviedli domov. V škôlke zostali len Adam, Andrej a Henrieta. Adam pomohol Andrejovi do auta a otočil sa na Henrietu, ktorá hneď zosmutnela. Pochopil. A tak jej povedal, že sa už do domova nemusí vrátiť, že on bude jej ocko. Na to sa Henrietina tvárička rozsvietila úsmevom.
Chodili zo škôlky na rôzne výlety. Chodili do múzeí, kín a do parkov. Henrieta sa spriatelila so všetkými deťmi zo škôlky a nielen s nimi, ale aj s ich rodičmi. Pomáhala, kde sa dalo a tak sa o nej dozvedeli aj noviny a urobili aj o nej minireportáž, ako to bolo v detskom domove a opačne u Adama. Henrieta neskôr dokonca napísala svoj životopis. Predalo sa ho viac ako dvestopäťdesiattisíc výtlačkov. Adam bol na ňu taký hrdý, že keď mu podali mikrofón, aby objasnil niektoré zážitky, nemohol nič povedať. Andrej to dotiahol rovnako ďaleko. Založil si vlastné noviny a písal do nich rôzne články. Všetci priatelia zo škôlky a mesta mu boli oporou a snažili sa mu pomôcť, čo najviac.
Tak sa končia Adamove spomienky. Henrieta a Andrej mu boli pomocnými rukami, priateľmi i rodinou.
Home 
