Šanca
Bolo raz jedno dievča. Malo 16 rokov a volalo sa Angela. Chodila na strednú školu umeleckú. Mala veľmi dobrú triedu. Našla si tam veľa kamarátov.
Jedného dňa prišli do mesta zástupcovia veľkého biznismana vo veciach módy. Naskytla sa tu možno, že všetky dievčatá si môžu vyskúšať byť na chvíľu modelkou. Zástupcovia sa prechádzali po meste a každému dávali letáky. Na letákoch stálo ,,Minišanca“. V jeden pekný letný večer sa Angela prechádzala po meste a našla takéhoto zástupcu s letákom. Zobrala leták domov ukázať rodičom. Mama o tom ani počuť, veď predsa, kto len zoberie do modelingu Angelu, veď nie je na to stavaná. Otec bol pravý opak. Hneď jej to dovolil, ba sám sa ponúkol, že jej zoženie expertku na módu. Mama nakoniec ustúpila a povedala, že tam s ňou pôjde. Angela bola samý úsmev.
Otec zariadil, že o dva dni sa má stretnúť s Joan – expertkou na módu. Joan jej povedala, že je na čase obliekať sa ináč ako v šesťdesiatych rokoch. Angela zmenila svoj výzor, začala sa správať ako sa na dámu patrí. Zrazu celá škola o nej rozprávala ako o princeznej. Angela mala najlepšiu kamarátku Anabelu. Jedného dňa pri prechádzke po dvore školy sa Anabela rozhovorila. ,,Angela ja som si teda nemyslela, že by si na tú súťaž chcela ísť.“ ,,Prečo by som tam nemohla?“ ,,Pretože tam sa veľmi nehodíš!“ ,,Takže toto si o mne myslíš od začiatku?“ ,,Áno, myslím.“ Tak a bolo po kamarátstve. Anabela odišla od nej a Angela zostala sama. Nevedela sa s tým zmieriť. No vedela aj to, že na tú súťaž chce ísť.
Nadišiel deň D. Angela sa obliekla do tých najlepších nových šiat, ktoré dostala od Joan. Vlasy si dala do vrkoča. Takto zišla dole, kde bola jej rodina a expertka Joan. Ako schádzala dolu všetci na ňu zízali s prekvapením. Otec povedal: „Z môjho káčatka vyrástla krásna labuť!“ Mama mala v očiach slzy od šťastia a Joan mala s Angelou ešte veľa práce, preto sa do nej ihneď pustila. Chytila šminky, že Angelu namaľuje, no mama ich schytila a vyhodila do koša. ,,Dosť už.“ Na to vyšli z domu na ulicu, kde ich čakalo auto. Od biznismana dostala každá deva limuzínu. Mama s ňou nastúpila. A o chvíľu už boli pred domom veľkého biznismana. Jeden zo zástupcov vyšiel a odprevadil Angelu s mamou dnu. Vo vnútri bolo veľa dievčat. Niektoré Angela poznala zo školy. Zrazu pochopila, že oproti týmto dievčatám nemá šancu. Mama akoby čítala jej myšlienky, povedala: ,,Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa.“ Potom dievčatá odviedli a matky sa mohli zoznámiť.
Dievčatá odviedli do ďalšej miestnosti, kde bol biznisman, veľa kamier a novinárov. Zástupca riekol: „Milé dámy, teraz sa predvediete pánovi Smithovi (biznisman) na tomto móle a poviete, čo je váš najtajnejší sen.“ Potom upozornil Smitha, že začínajú. Prvá šla dievčina, ktorá sa predtým predstavila ako Annastacia Elamore. Povedala, že jej snom je pomôcť chudobným v Afrike. Potom sny a dievčatá pokračovali. Sny sa zväčša opakovali, akoby ich tie dievčatá snívali spolu. Napokon prišiel rad na Angelu. Po prvých pár metroch začala robiť svoje tréma. Potkla sa a spadla, keď sa postavila, cítila na sebe pohľady vyžarujúce výsmech. Prešla po móle a keď sa vrátila, povedala biznismanovi: „Volám sa Angela Apple. Mojím snom je pomôcť ľuďom, aby brali ľudí s postihnutím ináč ako ich berú teraz.“ Na to sa ozval za ňou smiech s malým pche. No Angelu to neodradilo. „Pán Smith, prepáčte, za ukážku, čo som zač. Nie som na vysokej úrovni ako niektoré dievčatá tu, ale povedala mi moja mama, že nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa.“ Zopár dievčat súhlasne zamrmlalo. Po chvíli ticha prehovoril po prvýkrát pán Smith. „Som veľmi rád, že si sa prejavila Angela. Ďakujem vám milé dámy za účasť.“ Pán Smith vstal a odišiel. Kývol novinárom a oni bez najmenšieho slova, vstali a začali sa zberať preč. Podišiel k nim zástupca: „Tak dievčatá, teraz sa vráťte domov a pán Smith sa vám ozve.“ Previedol ich späť k matkám a Angela videla, že všetko, čo sa stalo vo vedľajšej izbe, videli aj ich matky. Angela mala pocit, že už viac sa strápniť nemohla. Mama však žiarila šťastím. Vrátili sa domov a Angela sa rozbehla do svojej izby. Nikto nevedel, čo na to povedať, tak ju nechali samú.
Na druhý deň bola škola. Angela vstala bez akýchkoľvek zvyčajných poznámok, obliekla si svoje zvyčajné šaty. Išla do školy, akoby sa cez víkend nič nestalo. Tie novučičké šaty nechala nech si ich Joan vezme späť. Keď prišla do školy všetci na ňu hľadeli. Nevedela prečo, ale zdalo sa jej, že to nie sú pohľady výsmechu, ale ľútosti. Na konci vyučovania prišla pred školu limuzína a čakala. Nikto neodchádzal. Každý chcel vedieť, čo tu robí. Angela vyšla zo školy a uvidela auto. Pomyslela si: niektoré dievča určite vyhralo. Z limuzíny nevystúpil zástupca, ale samotný pán Smith. Pristúpil k Angele a povedal jej: „Ahoj, Angela. Smiem ťa požiadať o autogram?“ Všetci naňho civeli, vrátane Angely. Vybrala si pero a podpísala sa mu do denníka. Videla, že všetci chcú vedieť prečo ona. Pán Smith zrejme uhádol, čo chcú vedieť, pretože začal vysvetľovať. „Všetci ste videli Minišancu v nedeľu v televízii?“ Ozvalo sa súhlasné zamrmlanie. „Usporiadal som ju kvôli snom mnohých dievčat. Nevedel som, že sa vás toľko prihlási. Výsledok tejto Minišance stojí pred vami. Volá sa Angela.“ Angela sa odtiahla a pozrela sa mu do očí. Až teraz pochopila, čo povedal. Napriek tomu však nechápala prečo ona. Nastúpila s ním do auta a po ceste pán Smith pokračoval. „Nemôžeš tomu uveriť, že prečo ty?“ „Áno, pane. Prečo ja?“ „Vybral som si ťa kvôli tvojmu charakteru. To ako si spadla na začiatku móla, pomohlo mi ťa prekuknúť. Nie ako ostatné dievčatá. Všetky boli namaľované, vyfintené, ba aj tie sny boli naučené. Ty a tvoj sen sa mi zdal originálny. Preto Angela som si ťa vybral.“ Angela ešte stále nemohla uveriť, no pán Smith ešte neskončil. „Čo povieš na malé prázdniny? S riaditeľkou som sa už dohodol.“ „Pán Smith, myslím si, že ste sa pomýlili. Ja nemôžem odísť na chvíľu od školy. Aj keď... by som veľmi chcela.“ „No tak vidíš, ideš so mnou, splniť tvoj sen.“
Angelina rodina si spravila krátku dovolenku a išli spolu do Paríža. Pán Smith zobral Angelu do jedného z najväčších domovov pre postihnutých. Angela tam pred novinármi vystúpila a povedala: „Nikto na svete nepotrebuje väčších priateľov ako práve títo ľudia. Čo by dali za to, keby sme sa my, zdraví občania, pozerali sa na nich očami plnými lásky a chuti spoznať ich, boli s nimi priatelia a nie s očami ľútosti.“ Novinári ju počúvali a zapisovali každé slovo. Písali o nej každé noviny. Onedlho sa Angela vrátila domov.
Pred ich domom stál zástup novinárov, spolužiakov, profesorov dokonca tam boli aj dievčatá z konkurzu. Angela spolu s rodinou boli v rozpakoch. Doma na Angelu čakala hŕba listov v rôznych jazykoch, noviny z každého dňa...
Na druhý deň išla Angela do školy. V škole zakaždým chcel niekto autogram. Avšak niekomu to bolo ľúto. Bola to jej ,,bývala“ najlepšia kamarátka Anabela. Angela sa na ňu usmiala a povedala: „Prečo by sme neboli kamarátky aj naďalej.“
Pán Smith v Paríži zariadil v mene Angely pre postihnutých park, nemocnicu, ba aj upravil schody všade, kde boli, aby tade mohli chodiť aj vozičkári. Angela presvedčila pána Smitha, aby splnil každej jej súperke ich želanie. A tak do Angelinej rodiny pribudli noví členovia. Mačky, psy, korytnačky, knihy...
Z Angely a pána Smitha sa stali dobrí kamaráti. Spoločne robia zázraky až dodnes. A tak, Angelina šanca sa uskutočnila.
Home 
to je take kraaasne 
